Galéria osobností KST
Galéria osobností organizovanej turistiky na území Slovenska
Zámerom Galérie osobností organizovanej turistiky (ďalej len Galéria osobností) je vzdať hold významným osobnostiam – organizátorom turistiky na území Slovenska a pripomínať si ich obetavú činnosť a významné počiny na prospech organizovanej turistiky od jej samého počiatku v roku 1873 až do súčasnosti.
Galéria osobností vznikla z iniciatívy sekcie histórie organizovanej turistiky KST a riadi sa Štatútom Galérie osobností (vykonávacím predpisom KST č. x). Do Galérie osobností pribudne každý ďalší rok 6 už nežijúcich osobností (s výnimkou úvodného roku 2026 v ktorom je zaradených 12 osobností). ….ktoré výrazným spôsobom prispeli k formovaniu a fungovaniu organizačnej štruktúry, propagácii, dobrému menu, prestíži a celkovým úspechom turistických spolkov ktoré pôsobili či pôsobia na území Slovenska.
Egídius Berzeviczi (1835-1906)
zakladajúci člen a predseda UKS, organizátor cestovnéh ruchu vo Vysokých Tatrách
Narodil sa 24. decembra 1835 v Prešove do rodiny prislúchajúcej k významnému rodu, ktorý vlastnil veľkú časť Vysokých Tatier aj s ich rozsiahlym podhorím. Významne sa podieľal na rozvoji cestovného ruchu vo Vysokých Tatrách. Patril medzi zakladateľov Uhorského tatranského spolku, od augusta 1874 do roku 1878 bol aj jeho predsedom. Bol publicisticky aktívny, vo svojich článkoch propagoval Vysoké Tatry, výstavbu turistických zariadení a ochranu prírody. Pravidelne prispieval do Ročenky UKS. Na jeho počesť pomenovali chatu, ktorú v roku 1876 postavil UKS na Rakúskej poľane vo Vysokých Tatrách, Egidovou chatou. Neskôr, v roku 1880, ju presťahovali na severný breh Zeleného plesa. Berzevicziho meno niesla aj rozhľadňa – Berzevicziho veža na Kamennej hore nad Bardejovskými kúpeľmi. Po roku 1878, v ktorom sa presťahoval do Barce, zastával v Košiciach rôzne spoločenské i župné funkcie. Zostal však aj naďalej aktívnym členom UKS. V Barci 14. júna 1906 zomrel a tam je aj pochovaný.
Anton Döller (1831 -1912)
zakladajúci člen UKS, v rokoch 1876 -1883 aj jeho výkonný podpredseda, v kežmarskom období UKS bol dušou a neúnavným hnacím motorom spolku
Narodil sa 5. januára 1831 v Haliči v obci Winniki neďaleko Ľvova. Bol dôstojníkom rakúsej armády. Po skončení aktívnej vojenskej služby sa v roku 1872 usadil v Kežmarku. Inšpirovaný svojimi skúsenosťami z ciest okamžite začal presadzovať kroky vedúce k celkovému povzneseniu Kežmarku a celého Spiša. Za významnú cestu k tomu považoval rozvoj priemyslu, obchodu a turizmu, zakladanie nových škôl či trasovanie železnice údolím rieky Poprad. Na podporu týchto cieľov využíval aj prostredie UKS, ktorého členmi boli mnohé významné a vplyvné osobnosti. Neskôr, v roku 1891, založil v Kežmarku tatranskú sekciu MTS, ktorého podpredsedom bol do r. 1902. O tom, že sa jeho myšlienky, smerujúce k prosperite celej oblasti Vysokých Tatier, darilo realizovať svedčí aj ocenenie, ktoré sa mu dostalo vo forme povýšenia do uhorského šľchtického stavu. Zomrel 29. septembra 1912 v Kežmarku, tu na Starom cintoríne je aj pochovaný.
Mikuláš Szontagh st. (1843 – 1899)
kúpeľný lekár, zakladateľ Nového Smokovca, redaktor, publicista, zakladajúci člen UKS, čestný podpredseda MTS, v Slavkovskej doline nesú po ňom meno Szontaghovo pleso a Malé Szontaghovo pliesko
Narodil sa 11. augusta 1843 v Dolnom Kubíne do rodiny, prislúchajúcej do významného oravského zemianskeho rodu. Po základnej škole a gymnaziálnych štúdiách vo viacerých mestách, pokračoval na viedenskej univerzite, kde v roku 1868 získal lekársky diplom (MUDr.). Už počas štúdia na univerzite uverejňoval odborné články o flóre a faune rôznych regiónov Uhorska. Publicisticky aktívny bol počas celého života. Lekársku prax začal v budapeštianskej verejnej nemocnici. Tam ochorel na TBC, preto zmenil pôsobisko do Korynice, aby bol na horskom vzduchu. Po dvoch rokoch pokračoval ako kúpeľný lekár v Starom Smokovci a v zimných mesiacoch zbieral skúsenosti v rôznych európskych kúpeľných mestách. Tie sa rozhodol zúročiť v nových kúpeľoch, ktoré postavil a otvoril v roku 1876. Stali sa základom Nového Smokovca. Aktívne sa venoval turistike a lyžovaniu. Už v roku vzniku UKS sa stal jeho členom a od roku 1877 až do konca svojho života bol členom aj jeho ústredného výboru. Do roku 1891 bol predsedom vodcovskej komisie UKS. V roku 1890 sa súbežne stal aj členom MTS, kde mu udelili čestnú funkciu podpredsedu spolku. Zomrel 2. decembra 1899 v Novom Smokovci, kde je aj pochovaný v krypte evanjelického kostola.
František Déneš (1845 – 1934)
stredoškolský pedagóg, prírodovedec, organizátor turistiky, autor turistických máp a sprievodcov, čestný člen UKS
Narodil sa 2. apríla 1845 v obci Trybsz v Malopoľsku, blízko slovenských hraníc. Bol jednou z najvýznamnejších osobnosti tatranskej turistiky druhej polovice 19. a začiatku 20. storočia. Po ukončení štúdia filológie vo Viedni a v Budapešti krátko pôsobil v pohorí Mátra. Po zložení profesorských skúšok prišiel do Levoče kde sa naplno venoval učiteľstvu a turistike. Podrobne študoval stavbu, geológiu a glaciológiu Vysokých Tatier. Veľa voľného času venoval stavbe tatranských turistických chodníkov. Sám určoval ich trasy a dozeral na výstavbu. Aj tatranská magistrála bola jeho dielom. V rokoch 1894-95 uskutočnil novú fotogrametriu Vysokých Tatier na základe ktorej o rok neskôr vznikla jeho zásluhou detailná mapa v mierke 1:25000. Rozsiahla bola aj jeho publicistická činnosť. Najvýznamnejšie dielo bolo Sprievodca po uhorských Karpatoch ktoré vyšlo v roku 1888. Veľa publikoval aj v ročenkách spolku. V roku 1873 bol spoluzakladateľov Uhorského karpatského spolku. Bol členom predsedníctva kde zastával funkciu pokladníka. V roku 1911 mu udelili čestné členstvo predsedníctva UKS. V roku 1922 sa stal jeho čestným predsedom. Bol jedným zo štyroch osobnosti ktoré mali na Szilágyiho pamätníku umiestnenú pamätnú tabuľu. Zomrel 17. októbra 1934 v Levoči, kde je aj pochovaný.
Edmund Viliam Téry (Ödön Téry) (1856 – 1917)
banský lekár, organizátor turistiky člen výboru UTS, predseda MTS
Narodil sa 4. júla 1856 v dnešnom Beba Veche (Rumunsko) do rakúskej rodiny Rickerovcov, ktorá sa v roku 1865 presťahovala do Budapešti. Strednú školu absolvoval v Miškovci, pokračoval na lekárskej fakulte budapeštianskej univerzity (MUDr.), kde po skončení štúdia pôsobil ako asistent. Miloval turistiku, navštevoval aj Nízke a Vysoké Tatry. V roku 1875 vstúpil do UKS, od roku 1887 bol členom jeho ústredného výboru a tajomníkom budapeštianskeho oddielu. V roku 1880 nastúpil na miesto banského lekára v Štefultove, dnes miestnej časti Banskej Štiavnice. Tu inicioval založenie Sitnianskej sekcie UKS a ako jej podpredseda organizoval turistické podujatia v Štiavnických vrchoch ale i do Považského Inovca, či Vršateckých vrchov. Tu sa zaslúžil o vyznačenie vyše 100 km turistických chodníkov a zrekonštruovanie výhliadkovej veže na Sitne. V roku 1884 sa vrátil do Budapešti, kde pôsobil v rôznych štátnych inštitúciách. Naďalej sa však venoval organizovaniu turistiky. V roku 1991 bol jedným z iniciátorov a zakladateľov MTS, postupne jeho podpredsedom, predsedom a čestným predsedom. Bol iniciátorom výstavby chaty pri Piatich spišských plesách vo Vysokých Tatrách ktorá nesie jeho meno. Zomrel 11. septembra 1917 v Budapešti.
Michal Guhr (1873-1933)
lekár, publicista a fotograf, predseda spišského odboru Karpatenvereinu, neúnavný propagátor, organizátor sponzorom turistiky a lyžovania, iniciátor výstavby Bilíkovej (pôvodne Guhrovej) chaty
Narodil sa 17. marca 1873 vo Veľkom Slavkove. Po štúdiách na evanjelickom lýceu v Kežmarku a gymnáziu v Rimavskej Sobote odišiel študovať medicínu do Budapešti, kde promoval v roku 1895 (MUDr.). Prvé dva roky pôsobil vo Viedni a v Berehove na Zakarpatskej Ukrajine, ale potom sa už natrvalo usadil v Tatranskej Polianke. Tu nechal postaviť kúpeľný dom v ktorom zaviedol vodoliečbu a následne v roku 1907 zriadil aj sanatórium na klimatickú liečbu pľúcnych chorôb. Za významnú súčasť liečby považoval a aj presadzoval pobyt vo vysokohorskom prostredí v spojení s aktívnou turistikou. Už v roku 1901 sa počas študijného pobytu vo Švajčiarsku zoznámil s lyžovaním. V roku 1908 absolvoval v Nórsku výcvik bežeckej techniky na lyžiach spojený s náročnými lyžiarskymi túrami. Tie potom absolvoval najmä s členmi MTS, a v roku 1911 v spolupráci s týmto spolkom usporiadal v Tatranskej Polianke aj prvé lyžiarske preteky, ktoré v nasledujúcich rokoch zopakoval a zapísal tak Tatranskú Polianku ako prvé lyžiarske stredisko v Uhorsku. Tu viedol aj prvé vojenské lyžiarske kurzy a nechal postaviť veľký skokanský mostík. Inicioval postavenie sánkarskej i bobovej dráhy, klziska a založenie dobrovoľnej záchrannej služby. Sám bol aktívnym horolezcom, turistom a lyžiarom. Bol funkcionárom Maďarského lyžiarskeho zväzu, predsedom spišského odboru turistického spolku Karpatenverein a členom predsedníctva Hlavného zväzu spolkov pre zimné športy (HDW). Publikoval články a fotografie s medicínskou, turistickou a lyžiarskou tematikou. Inicioval výstavbu Bilíkovej (pôvodne Guhrovej) chaty na Hrebienku vo Vysokých Tatrách. Zomrel 23. augusta 1933 v Spišskej Sobote, pochovaný je vo Veľkom Slavkove.
Miloš Janoška (1884 – 1963)
školský inšpektor, publicista, redaktor, organizátor turistiky, propagátor krás Slovenska
Narodil sa 28. januára 1884 v oravskej obci Jasenová. Tu navštevoval ľudovú školu, potom študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na učiteľských ústavoch v maďarskej Šoproni a v sliezskom Bielsku. Ako učiteľ začal pôsobiť na Dolnej zemi v Pivnici v Báčke. Tu mu chýbali hory a tak sa v roku 1905 vrátil na Slovensko do Štrby, kde pôsobil až do roku 1918. V tom roku nastúpil na miesto školského inšpektora v Liptovskom Sv. Mikuláši. Pedagogickej činnosti sa venoval až do odchodu do dôchodku. Tá mu umožňovala venovať sa aj svojej veľkej záľube – turistike. Lásku k nej vštepoval aj svojim žiakom ale i širokej verejnosti ako funkcionár a propagátor organizovanej turistiky. Sprevádzal turistov po Vysokých Tatrách, o nich vydal aj prvého slovenského Sprievodcu po Vysokých Tatrách už v roku 1911. Potom k nemu pridal ďalších 10 turistických sprievodcov po Liptove, Orave, Nízkych Tatrách, Veľkej Fatre,… Zaslúžil sa o založenie Tatranského spolku turistického, ktorý sa neskôr stal aktívnym odborom KČST v Liptovskom Sv. Mikuláši. Okrem toho bol aktívny aj v Podtatranskej, neskôr v Tatranskej župe KČST. Ale pôsobil aj v Sokole, kde bol po roku 1945 aj jeho starostom. V roku 1921 bol spoluzakladateľom a prvých päť ročníkov redaktorom aj vydavateľom časopisu Krásy Slovenska, ktorý stále vychádza a je najdlhšie nepretržite vzdávaným ilustrovaným časopisom na Slovensku. V súčasnosti je jeho majiteľom a vydavateľom Klub slovenských turistov. Zomrel 28. decembra 1963 v Liptovskom Svätom Mikuláši, pochovaný je na Vrbickom cintoríne. Klub slovenských turistov v súčasnosti udeľuje pre svojich členov druhé najvyššie vyznamenanie Medailu Miloša Janošku. Jeho meno nesie aj značený turistický chodník z Iľanova na Poludnicu.
Ján Bojmír (1887 –1970)
pedagóg, organizátor turistiky, publicista, fotograf
Pod pôvodným priezviskom Bornemisza sa narodil 23. októbra 1887 v Jazernici v Turci. Po ľudovej škole v Jazernici a reálke v Szegede študoval na učiteľskom ústave v Kláštore pod Znievom. Pôsobil ako učiteľ v Hornej Mičinej, Selciach a v Banskej Bystrici, tu aj ako školský inšpektor, v rokoch 1928-1938 v Kremnici a od roku 1939 až do odchodu do dôchodku v roku 1944 v Martine. Popri pedagogickej činnosti sa celý čas venoval turistike, s ktorou začal už vo svojich študentských rokoch. V miestach svojho pôsobenia bol funkcionárom turistických organizácií. V Kremnici predsedom miestneho odboru Klubu československých turistov a v Martine predseda miestneho odboru KSTL v rokoch 1942 až 1944. Od roku 1923 aktívny značkár turistických chodníkov, v rokoch 1957 až 1964 predseda krajskej značkárskej komisie najprv Žilinského a potom Stredoslovenského kraja. V čase keď bol predsedom odboru KSTL v Martine, dokončili Chatu pod Borišovom. Po roku 1945 sa intenzívne venoval organizovaniu obnovy vo vojne zničených turistických chát na Martinských holiach. Bola aktívnym cvičiteľom a lektorom turistiky. Ako kvalitný fotograf dokumentoval turistické podujatia a stavené aktivity. Neúnavne propagoval organizovanú turistiku a svojim ľudským a pedagogickým prístupom získal pre ňu mnoho prívržencov. Je autorom desiatok článkov s turistickou tematikou a viacerých turistických informačných príručiek a sprievodcov – po Turci, Martinských holiach, Veľkej Fatre, Martine a okolí,… Nositeľ mnohých ocenení a verejných uznaní (ČSZTV – Za zásluhy a zlatého odznaku Značkár). Po ňom je pomenovaný turistický chodník z Gadera cez Muráň a Tlstú vo Veľkej Fatre.
Juraj Slávik (1890 –1969)
významná osobnosť československej diplomacie, celoštátnej i regionálnej politiky ako aj organizovanej turistiky
Narodil sa v Dobrej Nive 28. januára 189., Po stredoškolských štúdiách v Banskej Bystrici a Bratislave pokračoval v štúdiu práva v Budapešti, Berlíne a Paríži (JUDr.). V tom čase svoje literárne príspevky publikoval pod pseudonymom Neresnický. Počas výkonu základnej vojenskej služby ho zastihla 1. svetová vojna a ocitol sa na viacerých frontoch. Vtedy sa intenzívnejšie zapojil aj do politickej činnosti. Po vzniku Československej republiky v roku 1918 sa stal poslancom Revolučného národného zhromaždenia v Prahe. V rokoch 1923 až 1928 zastával funkcie župana najprv Pohronskej a následne Košickej župy. Od roku 1926 pôsobil už aj v celoštátnych funkciách – bol ministrom poľnohospodárstva a v rokoch 1929 až 1932 ministrom vnútra. V rokoch 1929 – 1935 bol poslancom Národného zhromaždenia ČSR. Významné funkcie zastával aj v diplomatických službách – od roku 1936 do zániku ČSR bol veľvyslancom v Poľsku. Po roku 1939 sa zapojil do československého zahraničného odboja, od roku 1940 zastával aj funkciu ministra vnútra v exilovej vláde v Londýne. Po skončení 2. svetovej vojny pracoval na ministerstve zahraničných vecí v Prahe a v roku 1946 sa stal veľvyslancom Československým v USA. Túto funkciu zastával až do komunistického prevratu v roku 1948. Do Československa sa už nevrátil, v USA sa venoval exilovej politike a tam aj zomrel 30. mája 1969. Jeho urnu previezli na Slovensko a slávnostne uložili do hrobu na evanjelickom cintoríne v Banskej Bystrici až pri príležitosti 100 výročia jeho narodenia. Popri účinkovaní na významných postoch si Juraj Slávik vedel nájsť čas aj na svoje záľuby, medzi ktoré patrila turistika. Nebol len radovým turistom, v organizovanej turistike zastával významné funkcie. V rokoch 1924 – 1925 bol predsedom Stredoslovenskej župy Klubu čs. turistov v Banskej Bystrici. V tom čase sa zúčastnil aj na slávnostnom položení základného kameňa budúcej Štefánikovej chaty na úpätí Ďumbiera. V rokoch 1929-1935 bol 1. podpredsedom ÚV KČST v Prahe a od 5.5.1935 do februára 1936 aj jeho predsedom. Zásluhy Juraja Slávika na rozvoji československej turistiky ocenil aj Klub českých turistov. V roku 2015 ho in memoriam zaradil do Siene slávy českej turistiky.
Alojz Lutonský (1905 – 1997)
organizátor a funkcionár organizovanej turistiky, lyžovania, cestovného ruchu, jaskyniar, publicista, amatérsky fotograf
Narodil sa 4. novembra 1905 v Bystřici pod Hostýnem na Morave. Ako absolvent Gremiálnej obchodnej školy v Přerove začal svoju ekonomickú prax ako účtovník na Liptove. Svoj voľný čas venoval turistike a jaskyniarstvu a venoval sa organizovaniu podujatí a funkcionárskej činnosti v rámci Klubu československých turistov. Ako jaskyniar zúčastňoval na objavovaní a skúmaní ďalších častí Demänovskej jaskyne Slobody a podieľal sa aj na sprístupnení jaskyne Domica. Inicioval prevzatie Jasovskej jaskyne a Belianskej jaskyne do nájmu KČST. V roku 1928 bol spoluzakladateľom Múzea slovenského krasu v Liptovskom Mikuláši. V roku 1932 prijal funkciu tajomníka tatranskej komisie KČST a presťahoval sa do Vysokých Tatier. Tu sa zaslúžil o dostavbu a opravy viacerých vysokohorských turistických chodníkov a podieľal sa aj na príprave a realizácii Symbolického cintorína pod Ostrvou pri Popradskom plese. Po zániku KČST v roku 1938 prešiel do nového Klubu slovenských turistov a lyžiarov. Počas vojnových rokov pracoval v stavebnej firme a do KSTL sa vrátil až v roku 1946 keď prijal funkciu jeho generálneho tajomníka. V tom období prišiel s návrhom na vybudovanie sedačkovej lanovky na Chopok. Počas jej výstavby prispel k tomu, že prvý úsek lanovky bol už koncom roka 1949 v prevádzke. Neskôr, v rokoch 1952– 1954, už vo funkcii vedúceho výstavby sedačkových lanoviek, úspešne doviedol k otvoreniu aj stavbu druhého úseku. V povojnových rokoch sa angažoval aj v procese obnovy poškodených a zničených turistických objektov a zaslúžil sa o vytvorenie Horskej záchrannej a zdravotnej služby v Jasnej. v rokoch 1958 – 1962 správcom Oblastnej galérie P. M. Bohúňa a pred odchodom do dôchodku, v rokoch 1962 až 1969, riaditeľom Literárnohistorického múzea Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši. Lutonský je autorom početných článkov v periodikách venujúcich sa turistike a jaskyniarstvu a spoluautorom niekoľkých odborných prác a obrazových publikácií z oblasti cestovného ruchu. Vydal brožúry Symbolický cintorín vo Vysokých Tatrách a Chaty, útulne, nocľahárne a podniky Klubu slovenských turistov a lyžiarov v roku 1949. Alois Lutonský zomrel 14. júla 1997 v Liptovskom Mikuláši, pochovaný je na Vrbickom cintoríne. Od roku 2007 je jedným z vyznamenaní, ktorými oceňuje Klub slovenských turistov svojich členov Plaketa Alojza Lutonského.
Jaroslav Janák (1889 – 1971)
generál duchovnej služby čsl. armády, referent značkovania v Slovenskej komisie KČST, jaskyniar, publicita, ako podpredseda KČST sa významnou mierou zaslúžil o rozvoj turistiky na Slovensku
Narodil sa 10. decembra 1889 v Kovářově na Milevsku. Hneď po skončení 1. svetovej vojny sa dostal na východné Slovensko. Tu pochopil, že krásna príroda v tejto oblasti potrebuje značené turistické chodníky, ubytovacie možnosti a propagáciu. V roku 1920 bol spoluzakladateľom odboru KČST v Košiciach, v r. 1929 podpredsedom župy KČST Slovenský kras. Propagoval Vysoké Tatry, Slovenský raj a hlavne oblasť Slovenského krasu. Do roku 1927 zakreslil do podkladov pre mapy – špeciálky Slovenska všetky dovtedy vyznačkované turistické chodníky. Z oblastí Slovenska mu boli najbližšie Zádielska dolina a hlavne oblasť Domice kde má asi najväčšie zásluhy na jej sprístupnení v roku 1931. V roku 1929 odišiel do Prahy kde sa stal členom ústredného výboru KČST. Od roku 1933 až do roku 1940, kedy ho ako bojovníka proti fašizmu zatkli, bol podpredsedom KČST. Práve z tejto funkcie významne pomáhal rozvoju turistiky na východe Slovenska pretože túto oblasť veľmi dobre poznal. Profesijne bol vojakom, dôstojníkom duchovnej služby československej armády. Za zásluhy v boji proti fašizmu bol v roku 1946 menovaný generálom duchovnej služby Čsl. armády. Keď bol v roku 1948 z armády prepustený, odišiel na odpočinok do Zbraslavi kde 11. júna 1971 zomrel. Pochovaný je v rodinnej hrobke na cintoríne v Milevsku.
Viliam Pauliny (1887 – 1945)
finančník, generálny riaditeľ Národnej banky, organizátor a funkcionár turistiky, predseda Stredoslovenskej župy KČST, podpredseda KČST
Narodil sa 20. 12. 1887 v Slovenskom Pravne. Študoval na gymnáziu v Kremnici a na Čs. obchodnej akadémii v Prahe. Bol riaditeľom Zvolenskej ľudovej banky vo Zvolene, predsedom správnej rady Národnej banky v Banskej Bystrici. V rokoch 1918 – 1920 bol poslancom Národného zhromaždenia ČSR. Počas SNP bol členom Revolučného národného výboru v Banskej Bystrici, od septembra 1944 členom povstaleckej Slovenskej národnej rady, prvým povereníkom SNR pre financie. Ako aktívny turista zastával rôzne funkcie v organizovanej turistike v rámci Klubu československých turistov. Bol predsedom odboru KČST v Banskej Bystrici (1924 – 1925), predsedom Stredoslovenskej župy KČST (1926 – 1938) a predsedom Slovenskej komisie KČST (1928 – 1932). Pôsobil aj v ústredí KČST v Prahe, od roku 1926 ako jeho 1. podpredseda, v máji 1929 sa vzdal funkcie v prospech JUDr. Juraja Slávika. Zahynul asi v roku 1945, po predchádzajúcom väznení a odvlečení gestapom do Nemecka, kde sa jeho stopa stratila. Za deň jeho úmrtia úradne určili 1. marec 1945, deň ktorý pravdepodobne neprežil. V roku 1946 bol in memoriam vyznamenaný Radom SNP I.triedy.
