Poznámka KST:

Nasledujúci text je jedným z viacerých podnetov a korešpondencie, ktoré sme v uplynulom období dostali od ľudí osobne poznajúcich pomery na (tentokrát) Chate M. R. Štefánika pod Ďumbierom. Ozvali sa nám ľudia, ktorí na chate pracovali, prípadne mali bezprostrednú skúsenosť s jej fungovaním a s pôsobením jej nájomcu Igora Fabríciusa. Podobné podnety sme dostali aj v súvislosti s ďalšími nájomcami (ale o tom inokedy).

Za pozornosť stojí jedna opakujúca sa okolnosť: viacerí z ľudí, ktorí nás kontaktovali, odmietajú verejne vystúpiť pod vlastným menom, pretože sa obávajú možných následkov. Je to aj prípad autorky nasledujúceho listu. Jej totožnosť na jej žiadosť nezverejňujeme. Veríme, že ju (aj mnoho ďalších, ktorí nás kontaktovali) časom presvedčíme, aby bola ochotná za svojimi slovami vystúpiť aj verejne.

List zverejňujeme ako svedectvo jeho autorky a v pôvodnom znení, bez toho, aby sme jeho jednotlivé tvrdenia vydávali za nezávisle overené skutočnosti. Opakujem, že nejde o jedinú korešpondenciu podobného charakteru, ktorú sme dostali.

Aké boli skutočné pomery na Štefáničke za „vlády“ pána Fabríciusa a akú váhu prikladáte nasledujúcemu svedectvu, si už na jeho základe urobte názor sami.

… a teraz samotný mail :

Dobrý deň,

čitala som Váš zverejnený list od bývalých pracovníkov na chate – môžem to len potvrdiť. Na chate som pracovala 6 rokov, Igor mal tú chatu ako dojnú kravu. Dievčatám nenechával tringelty, preto brigádovali väčšinou mladé naivné študentky bez názoru, pradávali sa manželkine „výrobky“.

Tiež súhlasím s tým, že on je posledný človek, ktorému sa treba na niečo skladať, má dva obrovské domy, autá, budovu v meste kde má jeho manželka obchod, dovolenky,.. keby si to v tichosti užil a odišiel, urobil by lepšie.

Rovnako prosím, neuvádzajte moje meno.

S pozdravom