Odpradávna sa ľudia snažili viditeľným spôsobom označovať cestičky k svojim obydliam a loviskám, neskôr cesty, ktorými prepravovali tovary zo sídliska do iného sídliska, z krajiny do inej krajiny. Na označovanie chodníkov a cestičiek používali vetvičky, halúzky, zárezy na stromoch, skaly alebo hromádky kameňov, potom pätníky a iné vhodné znaky a značky. Od týchto značiek je ešte dlhá cesta k turistickým značkám. Najprv musela vzniknúť turistika. Turistika v dnešnom chápaní sa v Európe začala rozvíjať až v prvej polovici 19. storočia. Náplň a zameranie nového spoločenského fenoménu – turistiky vystihuje definícia turistu uvedená v Mayersovom konverzačnom lexikóne z roku 1879. Turista je ten, ktorý cestuje, podniká prechádzky či výlety, teda túry (z franc. tour) z potešenia (Vergnügungsreisender). Vtedy popri alpských kluboch zaujímajúcich sa výlučne o veľhory začali vznikať aj turistické spolky, ktoré sprístupňovali stredohoria budovaním a označovaním ciest, stavbou útulní, chát a iných zariadení na „pozdvihnutie čulosti a blahobytu návštevníkov hôr“. V Uhorsku bol prvou známou turistickou organizáciou Sitniansky klub založený okolo roku 1860 v Banskej Štiavnici. V roku 1873 bol založený Uhorský karpatský spolok (Magyarországi Kárpátegyesület – MKE) s celokrajinskou pôsobnosťou. Sitniansky klub bol k nemu pričlenený v roku 1882. Členovia Sitnianskeho klubu vybudovali množstvo turistických chodníkov a ciest, zriadili turistickú útulňu pri štôlni Gedeón v Hodruši a tu v roku 1874 vyznačkovali prvý turistický chodník na území vtedajšieho Uhorska. Vyznačkovali chodníky k Počúvadlianskemu jazeru, na Sitno a do Sklenných Teplíc. Uhorský karpatský spolok a jeho početné sekcie a ďalšie turistické spolky, napr. Modranský turistický spolok, podporovali rozvoj turistiky, budovali a značkovali turistické chodníky, stavali rozhľadne, vydávali turistické mapy a turistických sprievodcov. Napríklad značkovanie v okolí Modry vzniklo v roku 1892 vyznačkovaním cesty z Harmónie na Modranskú Babu i do ďalších miest. Na Devínsku Kobylu sa cesta vyznačkovala v roku 1902. Zo značkárskeho hľadiska možno 19. storočie a začiatok 20. storočia charakterizovať roztrieštenosťou a nejednotnosťou turistického značkovania. Každý spolok značkoval vo svojom okolí, používal svoje značky. Hoci na našom území prevládala pásová značka, nevznikla súvislá sieť značkovaných chodníkov. Po vzniku Československa v roku 1918 sa najväčším turistickým spolkom stal Klub československých turistov (KČST), ku ktorému patrili od roku 1919 aj slovenské odbory. Vtedy nastali v značkovaní turistických trás podstatné zmeny. V oblastiach pôsobnosti KČST sa začali prepájať jednotlivé izolované ostrovčeky siete značkovaných chodníkov a začala sa uplatňovať jednotná metodika značkovania. V roku 1920 bola celková dĺžka značkovaných chodníkov v ČSR okolo 25 000 km. Slovenská značkárska komisia KČST značkovala chodníky vo Vysokých Tatrách, neskôr v Roháčoch a v okolí Dobšinej. V roku 1922 sa vyznačkovalo moravsko-slovenské pomedzie. Pásové značkovanie sa zaviedlo prakticky v celom štáte. Pravda, v tých rokoch značkovali ešte aj iné, najmä nemecké organizácie (Gebirgsverein). Na území severných Čiech a Moravy značkovali podľa nemeckých vzorov tvarovými značkami. Sieť značkovaných chodníkov v Československu vďaka obetavej práci značkárov a podpory verejnosti stále narastala a v roku 1938 dosiahla celkovú dĺžku okolo 40 000 km. Nemala vtedy čo do dĺžky a účelnosti nijakú analógiu v okolitých krajinách. Po rozbití ČSR v roku 1938 bola sieť značkovaných chodníkov narušená a čiastočne zničená. Na Slovensku vznikol Klub slovenských turistov a lyžiarov (KSTL), ktorý sa snažil pokračovať v turistickej a značkárskej činnosti, ale vojnové roky zapríčinili postupné zhoršovanie stavu značkovania turistických chodníkov aj na území Slovenska. Po druhej svetovej vojne pokračoval KSTL vo výstavbe a značkovaní chodníkov, ale pozitívny vývoj opäť na niekoľko rokov pribrzdili februárové udalosti v roku 1948. Na Slovensku sa mala v tom roku, pri príležitosti 60. výročia vzniku, obnoviť činnosť KČST. Ústredný akčný výbor národného frontu však 27. 2. 1948 rozhodol, že v Československu bude jednotná telovýchovná organizácia Sokol (JTO Sokol), do ktorej sa včlenia všetky športové, telovýchovné a turistické spolky a organizácie. Začali vznikať turistické oddiely telovýchovnej jednoty (TJ) Sokol, ktoré v rámci možností pokračovali v značkovaní turistických chodníkov. Zákonom č. 187/1949 Zb. o štátnej starostlivosti o telesnú výchovu a šport bola uskutočňovaním všetkých športov a turistiky poverená výhradne JTO Sokol. Týmto zjednotením mal nastať mohutný rozvoj telovýchovy a tým aj turistiky. Turistika sa však dostala na okraj záujmu profesionálnych pracovníkov telovýchovy a dobrovoľní funkcionári turistiky stratili záujem o túto činnosť, pretože celá materiálno-technická základňa, ktorú roky svojpomocne budovali, im bola násilne odobratá. Nastala stagnácia turistiky a zhoršenie stavu značkovania na území Slovenska. Ani v iných oblastiach činnosti nedosiahla JTO Sokol určené ciele, preto konferencia KSČ, čo už dnes znie paradoxne, rozhodla v júni 1956 vytvoriť novú jednotnú dobrovoľnú telovýchovnú organizáciu (JDTO). Na základe zákona č. 68/1956 Zb. o organizácii telesnej výchovy vznikla v roku 1957 JDTO pod názvom Československý zväz telesnej výchovy (ČSTV). Na Slovensku vznikla Slovenská organizácia ČSTV (po roku 1968 pod skratkou SO ČSZTV). Jedným zo základných organizačných úsekov novej organizácie bola Slovenský odbor turistiky. Vďaka cieľavedomej činnosti odborov turistiky, vyškoleniu cvičiteľov a inštruktorov a zabezpečovaniu rôznych lákavých turistických podujatí prudko vzrástla členská základňa. Nastala aj dôležitá etapa rozvoja značkovania turistických trás. Opierajúc sa o „telovýchovný zákon“ Ústredný výbor ČSTV vydal smernicu o jednotnom riadení značkovania turistických trás v celom Československu. Podľa tejto smernice boli za značkovanie zodpovedné iba orgány turistiky a všetky iné organizácie alebo jednotlivci mohli značkovať turistické chodníky iba na základe ich poverenia a podľa ich pokynov. Na Slovensku vznikli pod vedením Vladimíra Čikora okresné značkárske komisie (OZK), organizačne a metodicky usmerňované úsekom značkovania (neskôr značkárskou komisiou) pri Zväze turistiky Slovenského ústredného výboru ČSZTV. Pri relatívnom dostatku finančných prostriedkov na značkovanie, pochádzajúcich z telovýchovných fondov i z Vládneho výboru pre cestovný ruch, sieť značkovaných turistických chodníkov sa postupne stabilizovala a zvýšila sa jej spoľahlivosť. Značkované chodníky sa vybavovali informačnými objektmi – smerovníkmi so smerovkami a tabuľkami miestneho názvu a na vhodných miestach sa umiestňovali turistické vývesné mapy. Po zániku ČSZTV v roku 1990 prešlo značkovanie pod gesciu Klubu slovenských turistov, ktorý sa vyhlásil za nasledovníka KSTL a prevzal agendu Zväzu turistiky ČSZTV. V súčasnosti sú značkári hrdí na to, že naše značkovanie má už vyše 130-ročnú tradíciu a patrí k popredným systémom turistického značkovania v Európe. Mnohé európske štáty napriek tomu, že majú rozvinutejší turistický ruch, nemajú také prepracované usmernenie jednotného značkovania na celom území štátu. Len slovenskí a českí značkári majú k dispozícii štátnu normu (STN 01 8025 – Turistické značenie), ktorá okrem iného presne určuje druhy značiek, ich tvar a veľkosť, farbu, technické vyhotovenie a spôsob ich umiestňovania, ako aj tvar a rozmery turistických informačných objektov. Značkované chodníky na Slovensku tvoria ucelenú sieť, čo vo väčšine krajín nie je pravidlom. Celková dĺžka vyznačkovaných chodníkov na Slovensku je viac ako 14 000 km. Arnošt Guldan |